Vodácky bazár v Brne

 Ako sme prišli k novým člnkom

Je koniec novembra a asi ako jediným z vodákov nám sezóna ešte neskončila. Nie žeby už nebolo dosť zima, to nie, ale priviedla nás k tomu výnimočná udalosť.
Ako každý rok na jeseň sa koná u našich moravských vodáckych susedov vodácky bazár v Brne. Tento rok to vyšlo na 25.a 26. októbra. Je pravda, že my sme tým žili už o mesiac skôr. Nezaobišla sa bez toho ani jediná návšteva u nášho RAQUAckého predsedu Riša. Posledných pár dní sme to prežívali úplne naplno, akurát Hrocho to trošku sabotoval lebo ho nebolo možne zohnať ani v posledný večer pred odchodom. Nakoniec sa ale našlo vysvetlenie, Hrochovi asi nejako blbol mobil, lebo si nenašiel ani jeden neprijatý hovor od nás. Takže jediná možnosť - Hrocho zahoď telefón!

Keďže nám požičal starý zajac auto(dodnes nepochopím jeho počínanie, zasvätený vedia o čom hovorím), museli sme ho vyumývať, čo nám dalo dosť zabrať, keďže Hrocha stále nebolo. A nebol ani rozhodnutý či bude brať svoj čln alebo nie, tak teda s Rišom sme si naviazali iba svoje a auto sme odparkovali do lodenice pripravené na ráno. Nakoniec sa nám ho podarilo zohnať, ale ešte stále nebol rozhodnutý čí berie čln alebo nie. Povedal, že sa na to vyspí a ráno uvidí.
Každý z nás mal nejaký ten cieľ s ktorým tam išiel. Ja s Hrochom sme išli hlavne kvôli reklamácii našich člnkov lebo sme ich mali prasknuté. Richard išiel s jedinym cieľom, vymeniť loď.
Nastal deň D. Ráno sme sa stretli v lodenici. Neodradilo nás ani upršané počasie a vyrazili sme. Vtedy ešte ani jeden z nás netušil čo nás v Brne čaká. Dorazili sme o hodinku skôr. Taký bol náš plán, ktorý nám zatiaľ vychádzal, prisť prvý a uchmatnúť ten najlepši žvanec. Hneď ako sme vystúpili z auta zbadali sme Jirku ako na dvore ukladá člnky ktoré dali vodáci do bazáru. Bolo ich tam naozaj dosť, to sa musí nechať. Ja a Hrocho sme s reklamáciou nepochodili lebo to nebola až tak závažná chyba a dala sa odstrániť ľahkým chirurgickým zákrokom. To nás trošku zaskočilo lebo sme tam išli so snom, že nám ich vymenia za nové - ozaj len sen. Po zvítaní sa s Jirkom nás zavolal do dvora aby sme si pozreli čo je na predaj a možno si tam aj nieeo vyberieme. Hneď ako sme tam vošli padli nám do oka tri loďky, ktoré tam boli opreté vedľa seba o stenu a priam na nás kričali. Všetky tri boli Pyranha, všetky tri červené. Dve boli S6 a jedna bola Sub 7. /Už doma sme sa s Rišom pri dlhých zimných večeroch rozprávali, že by nebolo odveci vymeniť naše Ina zone za niečo rodeovejšie ako je napríklad Sub 7. No a vtom momente sa Richard na ňu vrhol, zahryzol a nepustil sa. A bolo rozhodnuté o osude Sub 7. Cena bola perfektná len peniaze neboli. Ale čo môže zastaviť vodáka fanatika kei uvidí takúto loď? Predsa nič. A tak zaeal náš turecky trh. V momente začal Richard útoči? na Jirkovu psychiku a musím povedať, že veľmi úspešne. Po prehováraní, že Rišova Ina je v perfektnom stave a má len rok je férové urobiť výmenu za rovnako starú loď. Musí sa nechať, Rišova psychologická prax sa mu v tomto momente vyplatila. Prvý obchod bol uzavretý. Rišo v obavách aby si to Jirka nerozmyslel šiel hnei naviazovať už jeho "novú" rodeovku na auto. A ja som ostal v strese a obavách s hlavou v dlaniach, pardon v dlani, že čo bude so mnou? Hádam nepôjdem naprázdno domov, bez rodeovky. A tak začala druhá časť útoku na Jirku. S jemným úsmevom na tvári mu oznamujem, že mne sa páči ta menšia S6 a rád by som s nim urobil obchod aj ja. Ale Jirka mi s vážnym výrazom vysvetľuje, že tato rodeovka je tohtoročný model a ma podstatne vyššiu cenu ako Rišova Sub 7. Po vyskúšaní všetkých trikov, dokonca aj Rišovej psychológie prichádzam k záveru, že Jirku asi nezlomím, a tak prechádzam k poslednej možnosti a to, že mu k tomu pridám aj môjho červeného nafukovacieho Travelera. Po tomto návrhu to vypadalo, že Jirka na môj návrh aj pristúpi, keď sa z čista-jasna prirútil Otík, čo je jeden z vodákov ktorý tam tiež predáva a rýchlosťou uragánu rúca môj domček z kariet, že to takto nepôjde. Lebo miesto jedného im budú v predajni trčať člny dva. V tom sa mi ale na pomoc pridáva Richard. Neviem či z obavy o svoj čln lebo sme tam boli už fakt dlho a Otík si to mohol ešte rozmyslieť a zrušiť aj jeho obchod alebo je to fakt taký dobrý kamarát. Ja dúfam, že je to tá druhá možnosť. No a hneď sme na nich dvaja. A musím uznať, že to zabralo lebo podľahol aj Otík a súhlasil. V tom som cítil takú úľavu, že sa to nedá ani opísať. Ale zostával stále ešte jeden problém, a to Hrocho. Tiež bol odhodlaný, že bez S6 neodíde. A tak sme sa dali do záverečnej fázy boja. Pravda je, že Otík s Jirkom boli z nás dvoch taký vyčerpaní, že presvedčiť ich o tom treťom člne bola skoro už hračka. A tak ako to vyzeralo na začiatku skoro nemožné, na konci sme viedli 3:0. Hneď ako povedali posledné áno bežali sme rýchlo naviazať člnky na auto aby sme mali istotu, že si to nerozmyslia lebo sme nemohli stále uveriť, že je to pravda a my traja máme rodeovky. Potom spokojný sme sa išli ešte pozrieť do obchodu čo je nové tam, aj keď úprimne povedané nám to bolo už jedno lebo sme mali nové člny a to bol cieľ s ktorým sme tam išli. Zaujímavých veci tam bolo dosť, pre nás bohužiaľ ale iba na pozeranie. Nálada na ceste domov bola vynikajúca ale strašne dlhá, lebo po príchode domov sme chceli člnky samozrejme vyskúšať.
Tak sa samozrejme aj stalo a hneď ako sme prišli skočili sme do neoprénov a poďme na Kysucu. Prvé pocity na vode boli neopísateľné. Každý z nás bol unesený, bolo to pre nás úplne niečo nové. Z obavou sme sa ale zhodli, či tento rok naša vodácka sezóna vôbec skončí.