Ledva sme oslávili Nový rok 2003 a vodácka sezóna už začína. Zblblé počasie spôsobilo, že Vadičovský potok má dobrý stav na jeho splav už v tretí deň nového roku. Toto som si všimol z autobusu po ceste z roboty a tak rýchlo vystupujem na najbližšej zástavke a bežím do lodenice. Vedel som, že chalanov nemá cenu volať, pretože Zajko nemá bundu a Hrocho má "zlý" čln, takže volám iba Zajkovi, či by ma nehodil do Radole ku družstvu.Tu som začal hneď pod "Malým Hučidlom" - tak sme nazvali malý, ale chytľavý stupeň, ktorý nás vytrápil už minulý rok.Voda farby kávy, na dno nevidno a je celkom studená. Prvá vlna ktorú mi potok šmaril do tváre, mu takmer vyrazila dych. Na zastavovanie nejak nebolo miesto, ale aj tak som sa snažil zachytiť v každom vracáku. Na S 7 to bolo o niečom inom ako na bývalej Ina zone 220. Obťiažnosť odhadujem na WW II -III, takže som sa ani nesnažil vyhrávať vo válcoch aby som náhodou v tej chladnej vode nemusel eskymovať. Keď som vošiel do ústia, Kysuca bola ešte oveľa ľadovejšia a plávajúce kryhy mi na morale tiež nepridali. Ruky mi aj napriek rukaviciam omrzli, ledva som držal pádlo a bol som rád, keď som mohol vystúpiť a zhodiť si rukavice. Išiel som síce až po Skalku, avšak len preto, že ma tam čakal Zajko. Na nejaké surfovanie som ani nepomyslel, odradili ma plávajúce kryhy, ktorým som sa celkom úspešne vyhýbal aj keď niektoré bolo v kalnej vode vidno až v poslednej chvíli alebo až keď som na ňu z člnom vyšiel.
Po vystúpení a naložení člna na Barborku sme si ešte išli pozrieť Hučidlo. Bolo úchvatné a naháňalo strach. Po ceste ma Zajo znova vyhodil pri družstve a dal som si Vadičovský ešte raz. Bolo to obdobné, až na to, že na jednom mieste som sa nechal vyprovokovať Zajkom a predviedol som mu "vejvíla", avšak keď som pretočil cez predok na zadok, tak mi dno alebo kameň chytil zadok člna a ja som musel eskymovať. Nič príjemné v studenej vode bez nosánka.
