Oetz - Rakúske Alpy
30.8.-1.9.2002
Streda večer - ako inak v krčme. Zapíjam s chalanmi predaj svojho horského bicykla, keď ma napadne zavolať Kubovi-vodákovi z Blavi a popriať mu veľa úspechov v Tyrolských Alpách, kde sa chystajú na vodu. Kubo ma hneď prehovára nech idem aj ja s nimi, že príde pre mňa do Kysuce. V piatok skoro ráno vyrážam teda ako jediný z RAQUA teamu do Blavy. Z Blavy odchádzame síce až večer, mám more času a tak pozerám u Kuba vodácke videa. Po videní tých brutalít, ktoré sa dajú prejsť, sa mi zdá že prejdem hocičo. (Toto ma veľmi rýchlo prešlo po splavení ľahšieho úseku prvej rieky v tejto časti Alp.) A to som už po ceste v aute počúval kadejaké strašidelné vodácke historky. Ešťe že som sa stihol poistiť.
Ráno okolo 03.00 hod sme prišli do doliny Oetzu, kde sme sa stretli so skautami, ktorý prišli zo Švajčiarska, kde splavovali niekde v okolí Matternhornu. Vypili sme fľašu whisky, takže sa nám spalo celkom dobre a ráno sme išli na vodu. Horný úsek Oetzu je WW IV s jedným miestom za WW V, stav 210 cm. Z cesty sa to zdalo celkom "v pohode", ešte aj keď sme pozerali to WW V miesto, ale keď som sadol do člna, hneď začala tvrdá WW IV na rozjazdenie s päťkovým miestom po 100 metroch. Už prvý válec ma vyzvrtal, potom som dokonca aj eskymoval a tesne pred nájazdom na miesto WW V som videl Puchera ako vylieza na breh bez člna. Našťastie som ani neviem ako našiel ideálnu stopu a prešiel som to v pohode. Jeden válec za druhým, možno 5 km bez oddychu a už som len čakal kedy toto trápenie skončí. Ruky ma boleli ako koňa a bandasky som mal ako po vylezení naozaj ťažkej cesty. Ďalší eskymák v inom válci, našťastie v pohode. Plávať v tom bordeli by sa mi naozaj nechcelo. Keď ma chytil len okraj jedného válca pri veľkom kameni, ťahal som ako o dušu aby ma ten hukot, ktorý som počul za sebou, nestiahol. Našťastie sa to skončilo - ja som už naozaj viac nemohol.
Poobede sme išli dolný úsek Oetzu a jediné čo ma utešovalo, bolo, že to má byť podstatne ľahšie ako vrch. Keď som však zbadal slalomovú dráhu, tak som o tom nebol až tak presvedčený. Stav 230-235 cm bol naozaj vydatný, obrovské vlny a obrovské válce, našťastie bol čas na eskymáka. Cítil som sa ako na hojdačke, vlny možno dvojmetrové boli naozaj húpave. V jednom válci pred sebou som videl ako sa voda pohráva so Smolíčkom, zbrzdil som a už tam mlelo aj mňa. Našťastie som hneď eskymoval. Keď som si zvykol na tieto velikánskej vlny a naučil sa predvídať - hádať kde nie sú válce, už to bola úplná pohoda a vychutnával som si celú jazdu pričom som sa cítil ako na hojdačke, raz dole-raz hore. Dokonca som sa pokúšal o vejvíli, ktoré mi síce moc nešli ale mal som z toho aspoň dobrý pocit. Keď sme sa vliali do Innu už to boli len velikánske tiahle vlny v ktorých som už ani nepádloval, len sa nechal unášať. Pri jazde bolo na všetkých vidieť radosť ktorú sme cítili. Teda až na dve krysy /Pucher a Maťo/. Na Maťa vo válci pod jezom padol s člnom Boris a ohol mu pádlo do tvaru luku. Našťastie sme hneď odchytili ďalšie pádlo plávajúce po vode, takže pohoda. A večer ďalšia pohodička: pivo, víno, rum, fernet, šampanské s vodkou a ananasom...
V sobotu ráno asi o 10.00 hod kontrola stavu vody a vyrazili sne na Venter Ache, ľadovcová rieka, ktorá sa jazdí len za malého stavu, teda doobeda kým nie je moc teplo. Vraj nejaká WW IV s úsekmi za WW V. Keďže som zatiaľ nekrysil, cítil som sa celkom dobre s tým, že ťažké miesta by som obchádzal. Už začiatok vyzeral vcelku vydatný, ale po jeho prejdení som získal trochu viac istoty. Tada až po prvé miesto kde sme zastavili aby sme si pozreli čo nás čaká. Esíčko pomedzi balvany s dobrým spádom a "skokom" na konci. Našťastie som to prešiel celkom pekne až na vyľahávanie na začiatku. Po tomto sa mi to zdalo celkom brnkačka (teda až na tie veľké válce, ktorým som sa snažil celkom úspešne vyhýbať). Pri ďalšej zastávke vyrazil Kubo dopredu, za ním Smolík a Duco. Potom som išiel ja. Po skoku som mal zastaviť vo vracáku vpavo, avšak prúd ma začal premáhať a ťahať dole chrbtom dopredu. Ešte, že ma Kubo z brehu stihol zachytiť. Miesto ku ktorému ma ťahalo bolo naozaj výživné. V strede silného prúdu skala do ktorej celá voda narážala, pričom sa dalo ísť iba vľavo. Chalani to síce po malej porade išli, ale ja som to radšej preniesol. Po prenesení pokračovala zas klasická voda WW IV. Ja som už celkom získaval istotu a tak som si dovolil aj na niektorých prehľadných úsekoch zastaviť až pod chalanmi. A to sa mi stalo osudné. Na jednom takomto úseku som si to šinul dole vodou, pričom som obehol vracák v ktorom už boli chalani (aj tak by som sa tam nezmestil) s tým, že zastavím vo vracáku o niečo nižšie. Zrazu v jednom válci som narazil špicou člna na kameň, (neskôr som zistil, že mi úplne rozrazilo chránič špice) a po chvíli ako som bol zaseknutý, tak ma prevrátilo. Snažil som sa eskymovať, ale keďže som bol stále zaseknutý, tak sa mi nedarilo a hneď som vykrysil. Z vody som vybehol hneď avšak môj člnok sa plavil bezo mňa pričom Kubo s Ducom mi ho začali naháňať po vode. Ja som celý ten čas bežal po brehu rieky, čo mohlo byť asi okolo 3 km, teda skoro celá splavovaná časť, pričom som myslel na to, že som prišiel o čln a čo preboha budem robiť. Našťastie mi ho chalani chytili a tak som mohol pokračovať ďalej, čo už bolo asi iba nejakých 500 metrov kľudnej vody. Takto som teda prebehol túto peknú riečku a na účte mi pribudla ďalšia krysa. Našťastie sme už v ten deň nesplavovali, ale sme sa presúvali na ďalšie rieky.
Po ceste sme pozreli rieku Branderberger Ache, ktorá je pri dedine Aschau vľavo od ďiaľnice z Innsbucku do Viedne. Táto je vraj obťiažnosti WW 3-5, pričom sa začína krásnym kaňonom. V čase keď sme to pozerali, tak tam bolo vody iba veľmi málo a preto sme pokračovali k ďalšej rieke. Tu som ešte stihol urobiť jediné foto z tohoto zájazdu. Už po ceste k Loferu začalo pršať a pršalo celú noc. Keď sme sa ráno zobudili a išli sa pozrieť na rieku, stav bol naozaj vysoký a preto sme toto ani nešli. Chodí sa to za malej vody a vraj je to nejaká WW 4 s miestami za 5, pričom sa však dá celá časť pozrieť z brehu, po ktorom vedie chodník, takže sa dá hocikedy vystúpiť a preniesť.
Po ceste domov sme pozreli ešte Lammer, tiež WW 4-5, ktorý končil kaňonom asi za WW 5, pričom tu tiež bolo po daždi veľa vody a tak sme to tiež (našťastie) nešli. Odtiaľto cez Viedeň do Bratislavy a z Blavy s Kubom na Kysuce. Aj keď som vlastne prešiel iba dve rieky, útržil jednu krysu, som rád, že som videl nové rieky, ktoré možno nabudúce...
Teraz v bezpečí a teple rodinného krbu sa mi to vybavuje ako "skoropohoda", ale bola to najťažšia voda, najväčšie válce a najväčší adrenalín aký som pri splave zatiaľ zažil. Pre ostatných zúčastnených to bola brnkačka a pri čítaní mojich zážitkov by určite mali pocit, že som bol asi na nejakej úplne inej, oveľa ťažšej rieke.
