23.-25. august 2002
Ďalší víkend na vode znova v Rakúsku na rieke Salza. Mali sme v pláne síce ísť aj rieku Steyer, ale akosi nevydalo, takže máme čo objavovať aj nabudúce.
Ako vodáci sme fungovali ja s Lacom a náš nádejný nováčik doktor Roman. Taktiež sme robili doprovod aj "akoževodákom" z Martina - Mišo, Ľubo a Milan a ako turisti s nami išli Dandy s Marcelou. Ako vodiča sme využili Mišatuľa.
Už stretávka bola výborná, v lodenici na čističke sa začali otvárač prvé fľaše a to sme ešte ani nevedeli či bude auto, ktoré malo byť okolo 20.00 hod. Toto sa nakoniec zohnalo okolo 22.00 hod a asi dve hodiny sme sa snažili naložiť do neho všetky veci. Keď sa nám to úspešne podarilo, ozval sa majiteľ auta, že si máme vziať iné, čo znamenalo, že budeme musieť znova všetko vykladať a prekladať do iného, aj keď väčšieho auta. Našťastie sa nám to podarilo ukecať a mohli sme vyraziť. Po ceste sa hlavne Martinčania stále dopovali zásobami fernetu, takže cesta do Blavy ubiehala pomerne rýchlo. Prvé problémy začali v Bratislave pred hranicami s Rakúskom, keď tvrdým chlapom z Martina začali mäknúť žalúdky a robili sme nútené zástavky na pregrc. Potom už spali počas celej cesty ako bábätka.
K rieke sme dorazili asi o 06.00 hod, takže sme ešte 2 -3 hodiny pospali. Po navlečení do neoprénov a nafúknutí Pálavy a kajakov sme vyrazili na vodu. Martinčanom sme dali krátku inštruktáž, ktorú pravdepodobne nepochopili, pretože si aj tak robili podľa seba. Nedali sa nahovoriť na správnu techniku jazdy ani počas splavu, takže bolo o zábavu celkom postarané. Keď sa zopárkrát prevrátili do ľadovej vody tak ich prešiel optimizmus a začali prenášať aj miesta aké predtým s prehľadom prechádzali. Toto nás podstatne zdržiavalo a nielen oni si vydýchli keď mohli koneene jazdu pred kaňonom ukončiť. My sme sa len vtedy dostávali do švungu, pretože najkrajšia časť rieky iba začínala. Jazda kaňonom sa zrejme páčila i doktorovi, pretože bol celkom vo výtržení. Všetky veci zvládal s prehľadom a pre nás to už bola vyslovene malina. Vyhrávali sme sa v každej vlne, Hrocho nás stále prekvapoval sviečkou na zádi, ktorá mu naozaj ide.
Večer sme jedli a pili, skrátka hodovali, pretože sa nám podaril výborný ťah - za fľašu fernetu sme sa ubytovali hneď pri kempe v Palfau na pozemku vodáckej kancelárie, pričom v cene bolo fajčivo a pečené steaky- zasvätený vedia o čom je reč.
Na druhý deň sme už išli bez "vodákov" z Martina a tak sme išli od tunelov, kde som chytilil poriadnu srajdu. Našťastie som sa stihol "vyprázdniť" tesne predtým ako sme sa nalodili, ale brucho ma pobolievalo zdatne. Ale aj tak som si s Hrochom a Romanom užíval vodu. Keď ma znova chytila "múza" a bolesti brucha sa stali neudržateľné, rýchlo sme zakotvili, ledva som sa stihol vyzliecť a už to zo mňa vyšplechlo. Teraz keď to píšem sa mi zdá ako parádna sranda ale vtedy to bola len poriadna srajda. Našťastie jej ďalšie kolo ma chytilo až ku koncu kaňona, takže tie asi tri kilometre na konci som išiel tempom za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani reprezentanti v zjazde na divokej vode. Nemal som na výber. Brehy kaňona boli vo výške asi 20 metrov,šplhať sa tam nedalo a v studenej vode sa mi už naozaj nechcelo vyzliekať. Stihol som to len tak tak. Dosť však bolo morbidných príbehov, vráťme sa k vode.
Po ceste sme sa znova vyhrávali kde sa dalo aj kde sa nedalo. Keď sme prišli ku kameňu, na ktorom je v neviem akej výške (4? m) uložená lavička na skákanie do vody, ktorú využívajú klienti cestoviek na spestrenie adrenalinovej zábavy, napadlo ma skočiť si z nej na člne. Niežeby ma to napadlo samo od seba ale už deň predtým z nej s kajakmi skákali nejakí vodáci z čiech, tak som to chcel skúsiť tiež. Keďže pri mostíku bolo asi zo päť veľkých raftov, čakal som kým odídu, aby som nemal veľa divákov v prípade že by som to hore vzdal. Pripravili sme kameru, ktorú mal v rukách Tuľo a Romanovi som dal foťák aby to zväčnil. Potom som si hore vyteperil kajak a povedal Hrochovi aby ma hodil dolu. Jemu sa do toho síce moc nechcelo, teda do toho hodu, pretože od neho vlastne záviselo ako dopadnem, ale nakoniec som ho prehovoril. Dovtedy sa tam nazberali ďalší vodáci a každý čakal, čo s tým člnom hore budem robiť. Čakať kým odídu by bolo asi zbytočné, tak som s kajakom naozaj skočil a bola to vyslovene paráda. Keď som sa vynoril nad hladinu a zašiel ku brehu, Roman sa ma pýta ako sa vlastne púšťa ten foťák. Na to Tuľo povedal, že nestihol zapnúť kameru, takže z videa ani z fota by nebolo nič a to by v ročenke asi chýbalo, tak som skočil ešte raz. Dúfam, že foto vyjde. Ďalšia plavba prebiehala v pohode, teda až na môj záverečný šprint spomenutý vyššie a jedna Lacova krysa. Taktiež aj spiatočná cesta domov ubehla dobre, až na už tradičné poblúdenie vo Viedni.
Rozhovor s účastníkom zájazdu na Salzu
Mišom z Martina
Aké boli tvoje pocity pred odchodom?
Mišo: Pocity boli rôzne, najmä pri nákupe "potravín" v obchode s liehovinami. Už vtedy sa dali tušil netušené rozmery tohoto úletu, pardon výletu./pozn. redaktora: už v úvodnej fáze výletu sa im podarilo skonzumovať 99% tekutých zásob pričom tento počin nezostal bez následkov/.
Splnili sa ti očakávania a aké boli?
Mišo: Nejaké veľké očakávania som teda skutočne nemal, jediné čo som cítil bol strach o Ľuba, ktorý nevie plávať. Tento som našťastie zmiernil tým, že som si od neho požičal pred výletom väčšiu sumu peňazí. Tento strach sa však preorientoval po našich prvých záberoch veslom na vode, kedy som začal mať strach už skôr o seba.
Čo na tebe zanechalo najväčší dojem?
Mišo: Najväčší dojem na mne zanechali "plánované" neplánované zastávky na našej ceste, kedy som zažíval na svojom zažívacom systéme t.j. traviacom trakte skutočný extrém a vedel som že ide naozaj do tuhého. Iný druh extrému som pociťoval, keď po prevrátení sa lode som nič netušiaci poslúžil ako záchranná bója pre spolupútnika neplavca Ľuba. Avšak aj napriek tomuto sa cítim a myslím, že niečo podobné by som rád absolvoval po výmene posádky na lodi ešte raz.
