Jurajov vysnívaný potok, ktorý Liďo poslal ako výzvu ešte niekedy v zime sa stal skutočnosťou. Bombardéri z rakuského Vboyz potvrdili vodu na Rettenbachu, Gimbachu, prípadne aj ďalších potokoch v okolí, tak Juraj nahovoril Riša, Vojta, Majla a Liďaka na výlet za vodou.
Luxusný apartmán, oslava Jurajovín, trochu spánku, Majlove kráľovské raňajky a už sme pri vode. Vody v potoku žalostne málo, aj keď pegel ukazuje 150 cm, čo by malo byť splavné. Bez Liďaka, ktorý na poslednú chvíľu zistil prasklinu v lodi, ideme na vodu.
Už prvé metre nám dali jasne najavo, že to nebude zadarmo, voda v úzkom koryte, skalnatý kaňon a svetlozelený strop z okolitých stromov vytvárali nádhernú scenériu, do kaňonu v niektorých miestach aj slnko dočiahlo... Naozaj krásne. Driblovali sme medzi kameňmi ale v podstate aj boli radi, že pre prvú jazdu je vody pomenej.
Liďaka sme ukľudnili, že to bola len taká šutrovačka a vôbec nemusí ľutovať, že robil šoféra a fotografa, ale myslím, že sme ho moc nepresvedčili.
Po krátkom obede sme blúdili okolím, nazerali do suchých korýt ďalších potokov, ale vody všade málo. Ako tutovku sme vytipovali Kopentraun. Na ten sa však niektorým ani ísť nechcelo, ale z nedostatku iných príležitostí sme išli. Na vodočte bolo nádherných 120 cm, na dvoch hlavných perejách, ktoré sme prehliadali, sa dalo vytvoriť viacero prejazdov a aj pod tým to bolo celkom výživné, takže nakoniec nikto neľutoval.
Večer sme odkväcli v opačnom poradí ako deň predtým, ráno znova na Rettenbachu, ktorý mal pekných 158 cm. Za tohoto stavu to bolo o dosť krajšie, nebolo treba toľko driblovať medzi kameňmi a voda mala trochu väčší ťah. Pri dojazde a záverečnej vynáške kajakov na cestu sme stretli skupinu asi desiatich kajakárov z Poľska. Na obed viedeňský rezeň, káva na pumpe a cesta domov.
