Skorý ranný budíček bol naozaj zbytočný. Ako na každú akciu, aj na túto Zajac zaspal a zobudil sa až pred siedmou hodinou rannou. Z toho dôvodu sme odchod odložili na 07.30 hod. Nakoniec po viacerých návratoch sme z Kysuce odišli až o 08.30 hod.
Už po ceste sme otvorili prvú fľašu fernetu, takže Zajkovy, ktorý bol napitý ešte z noci, naozaj veľa nebolo treba a už ho mal. Auto sme odparkovali na horskej službe a hybaj do hôr. Vybrali sme sa cez Skalné mesto na Rozsutec. Dobrá cestička bez snehu s nádherným výhľadom. Akurát Zajko nezvládol nápor čerstvého vzduchu a jeho pľúca naozaj trpeli. Veru to nie je len chodiť do rána po baroch. Miestami odpadával, miestami zaspával už počas chôdze a až na druhý deň z neho vypadlo, že túto časť túry si vôbec nepamätá.
Neskôr sa k nemu pridala aj Magda a už boli brzdy dve. S takýmto mužstvom /z polovice ženstvom/ sa naozaj nedajú robiť výkony. Ešťe že bol ten výhľad. Igor dokonca videl aj nejakú horskú kozu, čo sme však skôr pripisovali na vrub opojeniu z hôr. Možno v polovičke cesty na Rozsutec sa situácia vyhrotila : Magda vzdala a Igor musel s ňou ísť nazad do Štefanovej s tým, že na chatu pôjdu lanovkou. Pokračovali sme už len traja cestou-necestou brodiac sa po kolená v snehu. Chodníka nikde a po ďalších dvoch hodinách začal mať aj Maťo spiatočnícke úmysly až sa nakoniec tvrdo vyjadril, že o jednej hodine sa otáča a ide späť. Nakoniec aj tak urobil a nezadržali ho ani naše prehovárania, klamstvá a sľubovanie peňazí. Dopil posledné pivo a obrátil sa nazad s tým, že to nemá význam. Už som šiel len ja so Zajkom, ktorý mimochodom vytriezvel a konečne začal šľapať. Po Maťovom odchode sme sa ešte hodinu brodili snehom a kosodrevinou, dokonca sme liezli po zmrznutých skalách, ale nakoniec sme dosiahli vytúžený vrchol Rozsutca. Na vrchole sme nažhavili linky a zistili sme že Maťo je už v Štefanovej a Igor s Magdou na ceste domov v autobuse. To snáď nie? Krátke prehováranie. Nakoniec Igor z autobusu vystúpil a išiel s Maťom na chatu pod Grúňom.
Keď sme to už takto zariadili, rozhodli sme pokračovať v túre aj s tým, že časť cesty pôjdeme za tmy. Na Stohu sme sa rozhodli ísť skratkou pre ušetrenie času, čo sa nám však vôbec nevyplatilo. Zo začiatku vyšľapaná cestička v polmetrovom snehu, neskôr sa stopa stratila a začalo trápenie. Na krku tma, chata v nedohľadne s skratka nemala konca kraja. Mali sme to síce vykompenzované nádherným západom slnka a neskôr nočným pochodom za svetla čeloviek s výhľadom na malé svetielka v dolinách. Cesta hrebeňom po zamrznutom snehu nám pripadala ako ďiaľnica. Zvýšili sme rýchlosť presunu a za chvíľu sme boli na Grúni. Tešili sme sa na podobný zjazd po riti ako minulý rok, ale na naše prekvapenie tam nebol žiaden sneh iba zamrznuté trsy trávy. Až neskôr keď sme prešli k pásmu snehu začala naozajstná jazda. Za svetla čeloviek sme sa púšťali zamrznutým terénom, chvíľami snehom, chvíľami zamrznutou hlinou na boľavých zadkoch. Boli sme taký rýchly, že chalani čo pozerali od chaty si mysleli, že niekto zjazduje na lyžiach.
Na chate už boli naši parťáci a okrem nich aj ďalší chalani a baby z Kysuce. Na izbe sme varili čajíček s rumom, neskôr aj fernetom, jedli, pili, hodovali. Noc nebola krátka, zato ráno už bolo horšie. Naštastie nás čakala len spúšťačka na zadkoch po zjazdovke a cesta k autu. Škoda že takéto výlety nie sú častejšie.
