Vlara

Po ceste z Bratislavy prší a ja rozmýšľam, že vlastne už je po snehu a jarná voda asi ani nebude. Pre istotu pozerám vodočty známych riek na telefóne a prekvapene zisťujem, že Vlára ma nejakých 170 cm. To by mala byť celkom dobrá voda, nič iné zatiaľ netečie, snehu moc nie je, tak tak netreba otáľať. Obvolávam pár ľudí, malá partička sa dáva dokopy a poobede sa už stretáme na pri rieke s Jurajom, Mirom, Milanom a Ľudom. Stále prší, za silného dažda sa prezliekame v dodávke a vyrážame na Moravu.

Klasickú turistickú rieku sme bez ohľadu na sifóny a zúrivé pereje, pomerne rýchlo prepádlovali, zabávajúc sa na Mirovi, ktorý sa už nevedel dočkať hranice a hlavne konca. Pádlovačku sme si spestrili vybíjanou, využijúc nájdenú loptu na brehu rieky.

 Aj prezliekanie do suchých vecí sme mali luxusné. Využili sme spálňu bezdomovcov pod mostom, akurát Miro ako hosť sklamal, keď im špinavými topánkami pošpinil "koberec". 

Možno voda nebola to pravé "orechové", ale ako prvé stretnutie s vodackými priateľmi na vode to stálo za to.