5.5.2002
Znovu v Tatrách. Belá má cca 26 kubíkov. Tentokrát ja, Zajko, Hrocho a Juro. Voda stúpla a vyzerá to nádherne. Ja s Hrochom sa rozhodujeme pre horný úsek Belej + kúsok z Kôprovho potoka. Ten je samý skok medzi balvanmi v úzkom koryte. Spád je naozaj veľký. Slabá triaška v rukách od strachu, ale toto si neodpustíme. Ktovie kedy tu bude znova voda.
Kôprový aj Belá sú nádherne. Vlastne nič lepšie som doteraz nešiel. Za veľkými kameňmi sú veľké válce do ktorých by som sa naozaj nechcel cvaknúť. Cítim ako moja Ina Zona ustrašene dvíha predok keď stavia na zadné ako splašený kôň. Je to rýchle a mohutné. Zastaviť sa moc nedá, preto využívame zo tri zástavky na vydýchnutie a uvoľnenie svalov. Šťastné vyškerené papule. Je to paráda. Úsmev nám obom končí po Hrochovej kryse. Čln ide veselo ďalej a Hrocho ho nemá šancu zachytiť a ja už ani toľko. Mal som problémy sám so sebou nieto ešte so záchranou jeho člna. Zachytávam pádlo, hádžem ho na breh a vyrážam za člnom. Našťastie Zajo s Jurom už čakajú na lávke v Podbánskom. Vraj chceli fotiť. Ľubo naviazaný ha hádzačku sa smelo vrhol do studenej vody a zachránil Hrochovi loď. Hrdinský skutok, voda má 4,5 st. Celsia. Našťastie všetko dobre dopadlo a domov môžme ísť bez nejakých strát.
