1. mája 2016

Sviatok práce

Beh okolo hradu Tematín

Čo vieš robiť vo sviatok práce a ešte k tomu v nedeľu? Ako osláviť tento veľký deň keď robiť sa ti vôbec nechce? Žeby preležať deň na gauči a užierať sa nudou? O oslavu mám postarané, keď ma v sobotu pri konzumácii vína vyruší telefonát od kamaráta Jana s návrhom na výlet na hrad Tematín. Nadšene súhlasím, počasie hlásia parádne, turistika padne celkom vhod. Rozmýšľam či ukončiť konzumáciu alkoholických nápojov, keď znová volá Jano: Pozerám na internet a zajtra je na Tematíne nejaký beh, nech si zoberiem aj nejaké topánky... V rýchlosti som nenašiel žiadnu výhovorku a v miernom alkoholickom opojení som mu to aj sľúbil. Až neskôr mi začalo vŕtať v hlave, že toto nemohla byť náhoda.


Druhý deň nás naozaj zastihol pri Kolibe na Bezovci, odkiaľ mal byť štart a nič netušiaci sme sa aj prezentovali na tento pretek. Neskôr keď sa začali schádzať rôzny šponovkári a baleťáci v elasťákoch, tak mi bolo jasné, že to nie sú žiadni rekreanti a začali sme sa s Janom tiež rozcvičovať. 
Ešťe pred štartom si bolo treba nakloniť usporiadateľku (spoločné foto s najkrajším dievčaťom) a už to odpálili. Väčšinu bežcov sme nechali vyštartovať pred sebou, nech sa tisnú do predu a ja som pomaly klusal hore lyžiarským svahom. Pred sebou som mal mladé štíhle dievča s parádnym pozadím, tak som sa za ňou držal a keď prešla po chvíli do kroku vedel som, že som si vybral dobre. Jana som zbadal niekde v diaľke medzi bandou šponovkárov a vedel som, že nemám šancu ho doháňať. Radšej som si to užíval, sem tam som aj nejakých bežcov predbehol, spravil po ceste zopár fotiek hradu...  Z kochania ma prerušilo až pravidelné funenie. Pri obzretí som videl, že ma dobieha veľký vlčiak komisár Rex so svojim pánkom, tak som radšej v rámci možnosti pridal do kroku. Po desiatich minútach stáleho funenia som  už nevládal, zmiernil tempo a pustil ich pred seba, nech ma ten pes hoci aj zožerie. Až pri predbiehaní som zistil, že to funí pánko a nie jeho pes. Asi astmatik.
Posledný kilometer a nejakých 400 metrov výškových stúpania (alebo to bolo celkovo?). Niečo hrozné. Niekde v diaľke sa mi rozhmlieval Jano a možno to bol aj niekto iný, v tých dresoch na tú diaľku... Ledva som prešľapoval do kopca tempom za ktoré by sa ani slimák šprinter nemusel hanbiť. Smrteľné poty, úzkosti záhrobia. Topánky som si dal radšej v predstihu dole a poslednú etepu absolvoval naboso až do cieľa. V cieli žiadné ovácie, stuhy, vavríny ani šampanské, len Jano. A hneď mi aj gratuloval k prvému bežeckému preteku a k jeho dokončeniu. Asi sa bál, že ho udriem. Iontový nápoj ma trochu postavil na nohy aby som vydržal státie v rade na jedlo. Ponúknuté rizoto som odmietol a daroval ho ďalšiemu hladnému bežcovi, ktorý sa o to svoje delil so synom. Domáca slanina, ešte že som myslel na všetko, aj tentokrát ma zachránila. Niektorý pretekári boli z môjho jedla zdesení a vyvedení z miery, ale ďalší ma s úsmevom žiadali o foto. Ako sme s Janom hodovali, prisadol si k nám aj komisár Rex, z ktorého sa vykľula Rexica. Ako odmenu za pomoc so zrýchlením na trati som ju chcel ponúknuť slaninkou, avšak jej pánko -  astmatik jej to zakázal. Že by preto, že som neponúkol aj jeho?
Na spiatočnej ceste sme zastavili na prvej pumpe na kávu, čokoládu a pár cigariet do unavených pľúc. Ležiac v tráve, na dohľad hrad Tematín, krásny život.  Celkom som zvedavý na čo sa dám Janom nahovoriť nabudúce?