25. marca 2016

Na kávičku do Budapešti

Veľkonočný splav Hrona a Dunaja
 alias 
Na kávičku do Budapešti.

Expedičná výprava s Riom splnila takmer všetko to, čo som ako začínajúci vodák od kajakingu očakával: naložiť do kajaku všetko potrebné na prežitie v divočine s trochou jedla na pár dní a vydať sa na putovanie po rieke neznámou krajinou, objavovať jej zákutia, sem tam zakotviť, vystúpiť na breh, prejsť sa na pevninu, prípadne len prespať pri ohni v blízkosti lode a vody. Pri ohni počúvať historky zo života spoluplaviacich sa, sem tam nejaká trampská pieseň s gitarou, čo sa ticho nesie ponad vodu do diaľky.  Zaspávať za žblnkotu vĺn rozbíjajúcich sa o breh a pri tomto zvuku aj vstávať spolu s prvými vtákmi, hodiť niečo do seba a znova putovať ďalej po rieke do neznáma.... Toto všetko sa mi splnilo až teraz po rokoch vodáckeho života na splave s Riom.
Začali sme na Hrone v dedine Hronovce. Pri pohľade na malé batožinové komory na prepravu vecí v kajaku som z pripravenej batožiny vyradil polovicu bagáže. Keď som to však konečne naložil do kajaku, zistil som, že som zabral len polovicu priestoru. Ale už sa mi to nechcelo prebaľovať- čo nemám to nepotrebujem. A naozaj som s tým v pohode prežil. Ovládanie morského kajaku na mierne tečúcej vode som si rýchlo vyskúšal kým sa väčšina ešte len balila a bol som spokojný. Loď bola naozaj rýchla a tešil som sa na brutálnu pádlovačku po "divokom" Dunaji a Hrone.
Plavba ubiehala pomerne rýchlo, miestami takmer 10 km za hodinu, čo pri plánovanej trase 30 km na deň bolo naozaj veľa. Dlžka trasy a tempo bolo prispôsobené pre rekreantov, takže sme ho hravo prekonali.
Do Dunaja sme sa vliali pod Ostrihomom a Štúrovom a proti prúdu do Ostrihomu sa nikomu  ísť nechcelo, tak sme pokračovali smerom dole ešte asi 2 km a zakotvili sme na maďarskom brehu Dunaja. Postaviť stany, rozložiť oheň - samozrejme za použitia kresadla, niečo zjesť a užívať si príjemný a celkom teplý večer. Pohodová gitarka - v hlave mi už zostala len pieseň od Nerezu - všetko bolo perfektné. Teda až do rána, keď som sa zobudil na to, že mi na steny stanu buší dážď. To zas bude deň :-(
Našťastie dážď prestal pomerne skoro, celkom sa vyčasilo a počas plavby sme stihli aj parádnu pešiu turistiku na Vysegrad. Trochu kultúry a spoznávania, predtým výborný obed v miestnej reštaurácii.
Večer sme znova zastavili na pravom brehu, kde nám už dvojica zaľúbencov pripravila táborisko s ohňom a drevom, znova historky z vodáckého i všedného života. S Riom sme nakoniec ostali len sami dvaja pri ohni pristihnutý neskorou nočnou hodinou.
Posledný deň tripu sme pádlovali už len pomenej, predĺžili sme si vychádzku po brehu v nejakom kúpeľnom mestečku Szentedre, kde sme ako bosonohí turisti absolvovali rýchlu prehliadku mestečka spolu s parádnym obedovým menu v uličkách mesta a horšou kávou v mafianskom hoteli. O to viac nám ale chutila káva v Budapešti spolu s miestnou špecialitou - voľajaké šomloi - sladký dezert s výbornou chuťou.
Vďaka za skvelý výlet účastníkom zájazdu, piešťanskému pivovaru ako sponzorovi za výborné a naozajstné pivo.
Účastníci zájazdu: poriadateľ Rio, pivovarník Aurel, otužilec Peter, MacGyver Viktor, dvaja zaľúbenci Renča s Andrejom a ja.
P.S.: Ako povedal Aurel: niekedy môže trvať cesta na kávu aj tri dni, hlavne keď sa rozhodneš na ňu ísť do Budapešti na kajakov. A ešte  keď ťa na ňu zavolá niekto, kto kávu vlastne ani nepije...